Pravoslávna Cirkev sama seba nazýva jednoducho „Cirkev“, podobne ako Gréci používali v starých dobách slovo „kresťan“, keď hovorili o pravoslávnych. Je to z toho dôvodu, že Pravoslávna Cirkev je organicky tou obcou, to jest ekléziou, ktorá má svoj počiatok v Jeruzaleme v deň Päťdesiatnice pri zoslaní Svätého Ducha. Táto obec zostala nezmenenou počas celej histórie na mnohých miestach spomínaných v Novom Zákone. Pravoslávna Cirkev nemusí vydávať svedectvo o svojej historickej pravosti: ona je bezprostredným predĺžením Cirkvi apoštolskej doby.
Zodpovedá pravoslávna Cirkev dnes tej predstave, ktorú poznáme z Nového Zákona a spisov apoštolských mužov o obci apoštolských dôb? Zodpovedá jej do tej miery, do akej dospelý človek zodpovedá svojej fotografii urobenej v detstve. Nehľadiac na rozvoj, podľa svojej podstaty a ducha je Cirkev v dvadsiatom storočí ta istá, akou bola od samého začiatku.
Príchod Isusa Christa, „keď sa naplnil čas“, bol udalosťou spojenou s určitým termínom od nej sa začína počítanie našej doby (Mt 1, 15). Zostúpenie Svätého Ducha „pri naplnení zasľúbeného“ bolo tiež udalosťou spojenou s určitým termínom, jedinečnou historickou udalosťou (Sk 1, 4). Pre Cirkev to znamenalo zostúpenie „moci zhora“ a „Ducha pravdy“ (Lk 24, 49 a Jn 16, 13). Keď sa o toto opierame, veríme, že v činnosti Cirkvi a obcí vzniknutých neskôr podľa ich viery prebýva milosť Svätého Ducha. „Keď však príde On; Duch pravdy, uvedie vás do všetkej pravdy“, takýto bol sľub Christa (Jn 16, 13). Po splnení tohto sľubu apoštol dáva práve „Cirkvi živého Boha“ názov „stĺp a základ pravdy“ (Tm 3,15).
Christos mal tak Božskú ako aj ľudskú prirodzenosť – a takáto je aj Cirkev. Podľa svojej ľudskej podstaty je Cirkev vystavená rôznym skúškam, ale má útechu v sľube: „Založím svoju Cirkev a brány pekelne ju nepremôžu“ (Mt 16, 18). To znamená, že hoci búrky môžu trhať ľudskú podstatu Cirkvi, nemôžu zničiť Cirkev. Ona vydrží, kým Božím riadením vo svete nenastane druhý príchod Isusa Christa. Do tejto doby bude ako ochranca viery trvať Cirkev, ktorá započala svoju činnosť v prvý deň kresťanskej Päťdesiatnice, zachovávajúca apoštolské kňažstvo, Eucharistiu a iné sväté tajiny, a tiež všeobecnú skúsenosť Cirkvi – Svätú Tradíciu.
ISUS CHRISTOS JE JEDINOU HLAVOU CIRKVI
Veríme, že jedinou hlavou Cirkvi je Isus Christos. V Christovi je Cirkev svätá, lebo je posvätená vykupiteľským dielom Isusa Christa, ktorý je v nej stále prítomný. V Cirkvi pôsobí Svätý Duch, ktorý ju vedie a nás nabáda k bohumilému životu. Pravoslávna Cirkev je teda vnútorne riadená Svätým Duchom a navonok v zhode s učením Isusa Christa a apoštolov podľa svojej tradície je riadená biskupmi. Biskupi z moci Cirkvi – cirkevného učenia a vôle veriacich odovzdávajú určitú právomoc v riadení Cirkvi kňazom, diakonom a členom rady cirkevnej obce.
Každý pravoslávny biskup má rovnakú duchovnú právomoc od apoštolov. Predsa však biskupi majú aj tituly: arcibiskup, metropolita alebo patriarcha. Tieto tituly sú dávané biskupom Cirkvou pre označenie väčších administratívnych práv alebo cirkevného vyznamenania za obetavú prácu v Cirkvi.
Pravoslávna Cirkev na celom svete je jedna, lebo ma jednotné učenie. Je však podelená podľa území podobne ako národy, ktoré vytvárajú jednotlivé štáty. Jednotlivé správne celky Cirkvi nazývame autokefálnymi – samostatnými alebo autonómnymi – samosprávnymi pravoslávnymi Cirkvami. To znamená, že každá autokefálna Cirkev ma po úradnej stránke svojho predstaveného a nepodlieha pod patriarchu, metropolitu či arcibiskupa, ktorý žije v inom štáte. Neznamená to však, že v každom štáte, kde sú pravoslávni veriaci, majú svoju cirkevnú samostatnosť. Často- krát podľa cirkevného života – misijného účelu podliehajú pod patriarchu alebo metropolitu v inom štáte.
Niektoré úseky boli použité z:http://www.lemko.org/religion/presov/5.html
Zdroj obrázku:http://upload.wikimedia.org/